Príchod do Rantarinne   

(Pozn.: niektoré opísané udalosti budú pravdepodobne v procese ich literárneho spracovania mierne hyperbolizované, avšak všetky vychádzajú zo skutočných zážitkov účastníkov tohtoročnej výpravy do Fínska...)

V priebehu Mölkky šampionátu, ako i počas párdňovej prípravy naň sme boli ubytovaní v nádhernom prostredí fínskych lesov, jazier a lúk v Rantarinne:

Ihneď po príchode sme, s pomocou domáceho pána Jormu, vztýčili slovenskú zástavu, ktorá počas celého nášho pobytu hrdo visela (skoro stále), ale miestami i viala nad hlavami pod ňou prechodivších tvorov:

Po základnom zabývaní sa prevažná časť kolektívu vyslovila záujem o návštevu sauny. Keďže autor pred saunou uprednostnil kontemplatívno-relaxačné posedenie s pohárikom osviežujúceho nápoja na brehu jazera, môže z pohľadu očitého svedka opísať nasledovný zážitok: Zo sauny sa po čase vyvalila parná guľa, ktorá s vreskom prebehla asi 20m mólo a následne sa vrhla do „hlbín“ jazera . Po doskoku vreskot zosilnel a keď za niekoľko sekúnd mierny vetrík odvial opar zahaľujúci odvážlivca, odhalil nášho nemenovaného mölkkybijcu postávajúceho na plytčine. Členky mu vyzývavo svietili nad vodou ako krokodílie oči nad hladinou Nílu a na chrbte sa mu vydúvali dve čudné hrče - po doskoku na tvrdé dno jazera mu kosťami prenesená nárazová vlna skoro vybila z chrbta lopatky, na čo zareagoval zvolacou vetou (vulgarizmy boli nahradené slušnejšími pojmami s rovnakou obsahovou hodnotou): „Neviestka, myslel som si, že tu bude vody aspoň po intímne partie“. Zjavne nebolo a tento omyl sa v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní prejavoval pejrakoidnými pohybmi nášho reprezentanta.

Druhý deň v skorých ranných hodinách sa náš športovo-technický predseda (ŠTP) vybral na zber hríbov. My sme uprednostnili raňajky na brehu jazera, tvorené prevažne štedrými darmi fínskej matky prírody (ďalej len FMP). Z lesných divo žijúcich paradajok a rannej rosy (ktorú sme si predvídavo večer predtým nachytali do fľaše od vodky) sme si prihotovili lahodný miešaný nápoj. Miesto slamiek sme využili steblá rákosia bohato lemujúceho brehy jazera a ako pokrm nám štedrá FMP poskytla salámové ustrice:

Posedávali sme, popíjali a očakávali návrat nášho kolegu z hubolovu. Keď sa zhruba po 3 hodinách v diaľke ozval zvuk blížiaceho sa ťažkého mechanizmu, zavládlo v našich radoch nadšenie: „ŠTP zrejme nazbieral toľko húb, až musel požiadať miestneho poľnohospodára o pomoc pri ich zvoze“. Po chvíli však zvuk mechanizmu odznel v diali a z ticha húštiny sa vynoril menovaný so svojim úlovkom (4 ks húb, miernej dekoratívnej a spornej výživnej hodnoty – najväčší bol navyše taký červivý, až nám nemohla nenapadnúť myšlienka na rybolov). Spoločne sme teda pokračovali v požívaní nápoja z rannej rosy a lesných rajčín a diskutovali možnosť započatia rybolovu: Povzbudivo vyznieval i pohľad na na druhom brehu pôsobiaceho miestneho rybára, ktorý vytiahol v priebehu 20 min. skoro 4 kusy rýb (avšak, ako sme neskôr zistili, to boli zrejme posledné čo v tej plytkej mláke žili, pretože napriek niekoľkohodinovej intenzívnej snahe sme vo finále odchádzali nielen bez úlovku ale dokonca i bez červíka :(
Následne sme teda oslovili Jormu, ktorý nám ochotne zapožičal čln, rybochytné prúty a vesty: Z titulu plytkosti jazera sme najprv nadháňali ryby na háčik umným pobehovaním po okolí lode a motivačnými pokrikmi na adresu našich potenciálnych obetí: „Chyť sa“, „Zožer ho“ (samozrejme červíka), „Skoč do lode“ a pod., ale keďže túto revolučnú metódu odchytu ešte fínske ryby nepoznali, a teda ani logicky na ňu nereflektovali, museli sme prejsť na primitívnejšie formy výlovu. Po plavbe k vzdialenejšiemu brehu jazera toto konečne odhalilo svoju krajšiu tvár v podobe peknej hlbočinky s predpokladaným zvýšeným orybením. Túto utešenú tôninu objavil zhodou okolností ŠTP keď sa rozhodol, napriek faktu že hladina bola pokojná ako betón po hodine tuhnutia, loď ukotviť. V duchu štýlu nedbalej inteligencie si (keďže vraj nebolo kam) uviazal kotvu o nohu a po vyhodení ju skoro nasledoval pod hladinu jazera. Našťastie to nebola kotva zaoceánskeho parníka, takže sa mu napokon podarilo jej nápor ustáť. Ani táto sľubne vyzerajúca hlbina však rybárske úspechy aktérom nepriniesla – po 3 hodinách bezvýsledného vyčkávania už boli zjavne znechutení nielen oni ale aj červík, ktorý si, zrejme od nudy, objedol hlavu (alebo chvost? – tie jeho konce vyzerajú dosť rovnako) a po ďalšej hodine dokonca zbabelo ušiel. Nečudo, ako následná analýza preukázala, práve on bol hlavným vinníkom nedosiahnutého úspechu – zjavne nebol pre miestne ryby dostatočne atraktívny a taktiež jeho aktivita na háčiku sa nedá hodnotiť iným výrazom ako nedostatočná. Zmorení rybačkou i požitými nápojmi na báze rannej rosy sa napokon reprezentanti uložili k zaslúženému oddychu...